Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Moje tajomstvo............ktoré čoskoro odhalím 1. časť

15. 12. 2010

                                                     1. časť

 

Sedím vo vlaku a pozerám sa na zelenú ubiehajúcu krajinu za oknom. Rozmýšľam ako prežijem ďalšie nudné leto pri starkej. Spomenula som si na krátku výmenu názorou medzi mnou a mamou.                                                                                                         „Prečo nemôžem ostať tu, doma s kamošmi?“vrieskala som na mamu.                                                                            „Lebo!“ vyhlásila nekompromisne s takým vražedným výrazom, že by sa ani neoplatilo niečo namietať. „Si ešte mladá a ja ťa nenechám dva mesiace samú doma!“ Na to som sa urazila a s mamou som neprehovorila tri dni.                                                Myslela som si, že mi verí, pomyslela som si smutne. Natočila som hlavu trochu do prava a zazrela som postaršiu pani, ktorá sedela predomnou, ako si z peňaženky vyberá cestovný lístok. Pozrela som sa na druhú stranu kupečka a uvidela som strojvodcu ako otvára dvere, aby mohol skontrolovať naše lístky.                                                                            „Kontrola cestovných lístkov!“znudene zahlásil. Bol vyžšej postavy s trochu našedivenými vlasy a veľkým nosom. Pripomýnal mi ježibabu, akurát nemal na tvári žiadnu bradavicu.                                                                                                                                           Rýchlo som z vrecka rifľových kraťás vytiahla cestovný lístok a podala som mu ho. Môj štikol ako posledný. Hlupák, pomyslela som si v duchu sarkasticky.                                                                          Znova som sa zadívala von oknom a ponorila som sa do prúdu svojich pubertiackych myšlienok. S rodičmi nie je vždy rozumná reč. Vôbec nás nechápu. Ale čo ja zmôžem? Nič. Som len obyčajná teenagarka so životom totálne nafigu. Teda aspoň z môjho pohľadu je všetko zlé. Moji kamoši sú celkom v pohode ale moje okolie nie. My emáci máme trochu iný pohľad na svet. Nebojíme sa vyjadriť svoje pocity. Každý si myslí, že byť emo je oba o podrezávaní si žíl a iných veciach súvisiace so smrtou a krvou. Aj keď...                                                                           Pred asi troma mesiacmi som zdrhla z domu na „kamošovu“ párty. Mama o nej dodnes nič nevie. Veď prečo aj? Čudujem sa, že mama nemala žiadne podozrenie, keď som jej povedala, že idem o deviatej večer spať. Ja totižto chodím spať okolo jedenástej.                                                                                                                            Na párty som si aj niečo vypila, ale nedopadla som tak ako Gáby. Bola taká spitá, že ju skoro zrazil bicyklista, keď sa pokúšala ísť peši domov. Radšej som ju odprevadila domov ja, lebo inak si ani neviem predstaviť, čo by sa stalo, keby ide sama. Gábinu mamu skoro trafilo keď ju uvidela opitú. Gábi mala šťastie, že jej otec bol na nočnej, lebo inak by bola mŕtva, obrazne povedané.                                                                „Koľko toho vypila?“opýtala sa ma ustarostene pani Premová, keď sme Gábi položili na posteľ.                                                                                                                                                    „Uf,“odfúkla som si a zotrela som si imaginárny pod z čela. „Podľa mňa by som usúdila, že asi veľa poriadne tvrdho alkoholu.“      „Tvoja mama vie, že si tu?“ spýtala sa ma pani Premová s nadzdvihnutým obočím.                                                                                                         „Prosím, nehovorte jej to! Keď to zistí, zabije ma!“zúfalo som ju prosila, div som si pred ňu nekľakla. Prikývla na znak toho, že to nepovie a ja som úľavne ušla domov.                                                                                                                                                                 Vrátila som sa do prítomnosti a zistila som, že stojíme v Poprade. Za chvíľu sme v Spišskej Novej Vsi.

                                           O 12 mimút

Vystúpila som z vlaku a uvidela som krstného ako ma hľadá. Keď ma zbadal, na tvári sa mu objavil úžasný široký úsmev. Už som bola skoro pri ňom.                                                     „Ahoj!“privítal ma s radosťou a hneď ma bral do náručia.                                                                                    „Rada ťa opäť vidím,“objala som ho a pokúsila som sa o úsmev, no asi z toho vyšiel iba vtipný úškľabok. Nemám veľmi vo zvyku sa usmevať.                                                                                                         Cesta zo Spišskej do Nálepkova trvá približne tridsať minút. Nálepkovo je taká malá dedina s asi styritisíc obyvateľmi. Leží v doline a je tak skoro všetko čo potrebujete. Bolo by tam aj dobre, lenže je tam strašná nuda. Sú tam cigáni, ktorých sa nesmierne štítim. Prídu mi... Ani neviem ako. Na východe sú iný cigáni ako na západe. Na západe sú viac kultivovaný. Nemám žiadne predsudky voči nim, to nie, iba mi prídu iní. A ja sa nových a mne neznámich vecí bojím.                                                                                      Celú cestu sa ma krstný vypytoval na všelijaké hlúposti. Čo som robila celý pol rok od vianoc, aké bolo vysvedčenie, a tak ďalej. Spýtal sa ma, či náhodou nemám priateľa. Samozrejme že nemám. Keď to počul, začal ma hneď podpichovať, že ja si hneď niekoho nájdem a tak ďalej. Ja som ho smedomito ignorovala. Načo ho aj budem počúvať? Aj tak hovorí samé nezmysly. Ja nie som ako jeho dcéra Erika. Ona je scene a vôbec mňa ani mojich kamošov nechápe. Veď ako by aj mohla keď je dutá ako kmeň stromu vyžraný lykožrútmi. Ona myslí iba na chalanov. Veľmi sa nechápeme, ale to nám nevadí.                                

Keď sme vchádzali do Nálepkova, videla som ako sa okolo cesty motajú malé cigánčatá. Prečo na nich nedáva niekto pozor? Veď ich môže zraziť nejaké auto! Hromžila som v duchu.                                                                                         Na prahu brány stála starká a s veľkým úsmevom ma išla privítať.                                                                                       „A už sa to začína,“zamrmla som si popod nos. Moje osobné peklo sa práve teraz začína.                                                                     „Mimi!!!“privítala ma starká celá šťastná, že ma vidí. Neznášam, keď ma nikto volá Mimi alebo zmija. Som Mia. Lenže starkej nemôžem toto odopreť. Ju mám celkom rada. Neodsudzuje ma a v niektorých prípadoch aj chápe. Ona vie, že ja som pri mame iba preto, lebo ona býva v meste. Na dedine by som ja asi nikdy nedokázala bývať.                                                    „Ahoj starká,“aj ja som ju objala. Ani som sa nestačila obzrieť a už ma ťahala do domu.                                                       A už sa začína to, čo sa opakuje už hádam deveť rokov každé leto. Nuda, pomáhanie starkej v záhrade, nuda a zase len nuda.

                                           O 4 týždne neskôr

V noci sa mi sníval sen. Bola som na pláži a rozprával som sa s nejakým chalanom, ktorý vyzeral ako grécky boh. Mal čierne havranie vlasy a žiarivé modré oči ako letná obloha. Na sebe mal obyčajné biele tričko s krátkym rukávom a a čierne kapsáče. Cez elastické tričko mu bolo vydieť jeho úžasné svaly. A keď sa na mňa usmial, skoro som zamdlela. Na slnku matne žiaril. Niekto by si to možno vôbec nevšimol, ale ja áno.                                                                                          Dnes ráno mi babka oznámila, že volala Erika a že mi ozámi nejaké úžasnú správu. Zase to bude určite nejaká hovadina. Kým príde, pôjdem nakŕmiť zajacea pooberať hrášok do polievky. Aj keď z neho určite nič nezostane, keď ho všetok ziem.

                                              Okolo obeda

Sedím na našej záhradnej hojdačke , jem čerstvo natrhaný hrášok a dúfam, že tá novina, ktorú mi má Erika oznámiť bude stáť za to.                                                                                        Spomeň čerta a už je tu!pomyslela som si otrávene. Erika sa ku mne dovalila ako hurikán. Bola celá bez seba. Asi sa veľmi teší, že mi tú novinu oznámi. Rýchlo si sadla na hojdačku vedľa mňa a spustila tak rýchlo, že som jej skoro vôbec nerozumela.                                                                          „Ty, ja a Dávid ideme o týždeň do Grécka. Bez rodičov! Teda až na Dávida. Ona má byť akože náš dozor. Lenže on je taký dozor...Veď ho poznáš.“ Áno, poznám. Dávid sa bude sále venovať svojej priateľke Rii a na nás si ani nespomenie. „Takže si budeme môcť celé tri týždne robiť čo chceme. Budeme v takom jednom oddychovom centre,“pri slove oddychovom naznačila vo vzduchu úvodzovky, „ na juhu Grécka.Máme tam podľa našich vypnúť. A super je, že tam budeme mať každá vlastný domček a nebudeme si lezť na nervy. Čo myslíš? No nie je to úžasné?“                                                                                                „Áno, úžasné,“ povedala som jej sarkasticky, odvrátila som od nej pohľad a snažila som si v hlave dať všetko do kopy. Musím priznať, že mi to chvíľu trvalo.                                                                                  „Neboj! Je to to isté miesto, kde boli naši na dovolenke minulý rok. Malo by tam byť super. Je tam kľud, nikto ťa nebude otravovať. A ja ti sľubujem, že o mne celé tri týždne nebudeš ani len počuť“. Začala vyťahovať zo žltej mini kabelky niečo, čo bolo v takom modro-zelenom obale. Fotky!preblislo mi hlavou.                                                                                                „Ukážem ti fotky!“celá sa rozplívala od šťastia a ako by z nej sálala energia, ktorú tak veľmi potrebujem už niekoľko dní. Bola presný opak mojej nálady. Ja som sa cítila akoby ma prešiel autobus, taká som unavená z toho slnka.              Podala mi ten album. Nebol príliš veľký, ale za to hrubý.  Od prvej strany po poslednú bol celý zaplnený fotkami. Pozerala sa na mňa s očakávaním v očiach. Určite dúfala, že budem súhlasiť. Začala som si prezerať fotky. Na pár fotkách bola odfotená krajina, na iných malé domčeky pripomínajúce chatky z ťehál. Niektoré boli zelené, iné žlté či hnedé. Príroda vyzerala byť veľmi pekná.                                                                                  „No čo? Pôjdeš?“opýtala sa my dychtivo. Ani neviem prečo som jej prikývla. Radostne vykríkla a začala skákať ako malé dieťa. Musela som sa na nej zasmiať.               „Supéééééééér! Supéééér!“ vykrikovala stále dookola. Po chvíli sa ukľudnila. Konečne. „Mám ti pomôcť zabaliť si?“                                                                                                                        „Načo chceš aby som sa išla hneď teraz zbaliť?“tá je už totálne dutá. Veď vravela, že ideme až o týžďeň. Nechápem.                                                                                                                       „Lebo zajtra ideme do Piešťan a potom do Bratislavy na letisko. Lenže ja chcem ísť ešte do AUPARKU, vieš?“ Ani som sa nenazdala a už ma ťahala do domu.

Kým som sa balila, rozmýšľala som, čo tam vlastne budem robiť. Asi sa budem nudiť, čo zahŕňa aj Erikine ťahanie po najbližšom nákupnom centre od rána do večera. Erika je totižto nákupný maniak. Nikdy nechcite byť jej spoločník na nákupoch. Nikomu to neodporučujem.  Ten kto má zdraví romuz by ma poslúchol.                                                          Krstná raz spomínala, že tam sú nejaké zaujímavé kurzy. Som zvedavá, aký pojem zahŕňa u nej slovo „zaujímavé“. Rozmýšľam, že sa asi na nejaký zapíšem, aj keď nemám tušenia, aké tam sú. Aspoň budem môcť s niečím vyplniť čas.                                Jedinou mojou útechou bolo, že ma tam nikto nebude poúčať o morálke, tak ako moja mama. Dúfam, že to, čo Erika sľúbila aj dodrží. Lebo ak ma bude ťahať po všetkých obchodoch v celom najbližšom meste, tak za seba neručím!                                                                       Zbalila som si všetko, čo som u starkej mala. To znamená štyri tričká, dvoje šortky, jedny žabky, čierne rifle a dve mikiny. Stále som mala pocit, akoby som niečo zabudla. Ach nie! Spomenula som si. Skoro by som naň zabudla!              Na nočnom stolíku som zbadala môj denník. Vlastne nie je môj, ja si denník nepíšem, ale denník Zity Kosciuskovej. Našla som ho pred štyrmi dňami na povale, keď som sa hrabala v starých knihách, ktoré tam má starká poukladané. Bol ukrytý v podlahe. Musím uznať, že to je dobrá skrýša. Bol v takej malej truhličke z čerešňového dreva, ktorá mala po bokoch vyrezávané zložité pomotané vzory. Vyzerala prekrásne. V truhličke spolu s denníkom bol aj prívesok vyrezávaný z nejakého modrého kameňa, ktorý je asi veľmi drahý. Je to znak večnosti. Hneď som si ho zamilovala. Páči sa mi na ňom jeho farba. Teraz ho mám zavesený na krku a divím sa, že si ho Erika ešte nevšimla.                         Trochu bližšie k Zite. Zita sa narodila v roku 1781 a zomrela v roku 1804. V denníku opisuje svoj život. Z toho, čo som rozlúštila, bola to pôvodom Ruska, ale žila na Slovensku, vtedy v Rakúsko - Uhorsku. Pracovala ako chyžná v tomto dome. Na povale mala izbu, o ktorú sa musela deliť ešte spolu s ďalšími dvoma ženami, Adrianou a Helenou. Nemala veľmi jednoduchý život až do chvíle, kým nespoznala vo svojich osemnástich rokoch, podľa jej slov krásneho muža, Daniela. Bola do neho veľmi zaľúbená. Zblížili sa a stali priateľmi. Veľmi dobrými priateľmi. Lenže o rok na to záhadne zmizol a zanechal po sebe len ten náhrdelník a list v ktorom sa jej ospravedlňoval, že odišiel bez vysvetlenia, atď. Lenže Zita s ním, aspoň to tak píše, čakala dieťa.                                                           Posledné slová v jej denníku zneli takto:                                                    „ Už nemám dôvod žiť. Bez neho nemá môj život zmysel. Umriem.“                                                                                 A ešte tam bolo napísané, že ten kto nájde tento denník, stihne ho smrť. Myslím si, že je to hlúposť.                                                                                  Úprimne som zvedavá, čo sa stalo s jej dieťaťom. Nad týmito som rozmýšľala posledné dva dni.                                                                                                  Zo zamyslenia ma vytrhol niečí hlas. Znel veľmi energicky, no nebol to Erikin hlas.                                                            „No čo? Už si zbalená?“ opýtal sa ten energický hlas. Hneď som ho spoznala.                                                                                                                       „Dááááávid!“ s výskotom som sa mu vrhla okolo krku. Jeho som mala z celej rodiny najradšej. Keď nie je s Riou, je úžasný, ale keď je s ňou... Hrôza. Akoby ho omámila nejakým kúzlom. Počúva ju na slovo, je ako robot na baterky, ktorý sa nikdy nevybije.                                                                    „Čauko Mia! Ako si sa tu mala?“ povedal trochu bez dychu, no ja som to ignorovala. Ešte viac som zosilnila objatie. Tak veľmi mi chýbal! „Dusím sa!“ vyšlo z neho. Ups! Hneď som ho pustila a odskočila som od neho o dva metre ďalej.                                                                                    „Prepáč,“ ospravedlnila som sa mu a cítila som, ako mi horí tvár. Vždy sa to stáva, keď spravím niečo zlé.                                                                                     „Počúvaj! Ty máš ale silu. Posilňuješ?“ spýtal sa ma ešte stále trochu zadychčaný a s miernym sarkazmom v hlase. Záporne som pokrútila hlavou.                                                 „Nie, neposilňujem. Akoto, že si tu? Ja som si myslela, že sa uvidím až na Bratislavskom letisku,“ všetko sa to zo mňa valilo ako z rýchlika. Nahodil ten pohľad čo hovoril „vážne?“                        „A čo tvoj talent? Hmm?“ spýtal sa. Na moje čítanie myšlienok som skoro aj zabudla. Už vyše mesiaca som nepočula žiadnu myšlieknu, ani len slôvko. Kto vie čo s ním je.                                                                                   „Štrajkuje,“ odpovedala som mu akože mimochodom. Vôbec nechápem prečo nefunguje. Svojím spôsobom som sa pre môj talent stala emo. Nie je veľmi príjemne keď počujete veci, ktoré by ste vôbec nechceli či nemali počuť.                                     

                                             Cesta do Piešťan

Erika práve ohovára Riu. Dávid mal pustenú EMP4 na plné pecky, takže nás určite nemôže počuť.                        „Ideálne meno pre namyslenú kravu. Budeme ju volať Krava Ria,“ vyhlásila pyšne Erika. Ja som ju svedomito ignorovala a ďalej som sa dívala na svoje ruky v ktorých som mala svoj náhrdelník. Nejako ma fascinuje. Nemôžem z neho ani na minútku spustiť oči.                                                                               „Ako krásne to znie, Krava Ria,“ na zadnom sedadle folcvágenu sa Erika rozplývala tak, že skoro skončila na mne.                                                                                       „Ako sa volá to centrum?“ opýtala som sa Dávida, lebo Erika ešte nebola celkom pri zmysloch.                                                                               „Cud nine“ odpovedal mi rýchlo, je až priveľmi zamestnaný riadením. „Ria tam bude učiť jógu. Môžeš sa prihlásiť.“                                                                                   Už ma vidí ako trávim hodinu alebo dve v Riinej spoločnosti. Ani ma nehne, vyhlásila som si v duchu. Ako veľmi by som chcela povedať Dávidovi, že jeho frajerka je len vypočítavá mrcha, ktorá ho podvádza. To by mu zlomilo srdce a asi by mi ani neuveril. Ostáva mi iba dúfať, že sa Erika o niečo nepokúsi. Ona je totižto schopná všetkého. Naozaj sa divím, že všetci prehliadajú všetko, čo Ria robí Dávidovi. Celá rodina, okrem Eriky a mňa, ju má za sväticu. Oni ani len netušia, ako tá má od svätice ďaleko. Ria z neho žmýka peniaze, akoby bol nejaký bankomat, ktorý má na sebe prilepený lístoček, na ktorom je napísané: Som bankomat s neobmedzeným výberom peňazí každý deň.                                                                                                   Musíme sa ešte zastaviť na pumpe, lebo Dávid nenatankoval v Spišskej plnú nádrž. Pomaly som zaspávala, lenže Erika ma hneď zobudila s otázkou:                                                                                         „Sme v Žiline. Nechceš ísť na záchod?“ Skoro ma porazilo. Ja už pomaly spím a ona ma práve teraz musí zobudiť, keď som už už videla pred očami toho krásneho chalana z dnešnej noci.                                                                                      Chvíľu mi trvalo, kým mi môj mozog strávil všetky slová. Uprene na mňa Erika  hľadela, čakala, čo odpoviem.                                                                                    „Áno, idem,“ a s týmito slovami som sa nejakým zázrakom dostala z auta. Lenže na moje nešťastie som sa podkla o vlastnú nohu a to zapríčinilo, že so skončila na zemi. Začala som sa smiať ako zmyslov zbavená. Prv, ako som stihla všetko ostatná zaregistrovať, sa zo zákruty v plnej rýchlosti valilo biele maserati. Rútilo sa rovno na mňa...    

                           

                                                                                                           

       ( Pozn. autora: prosím tých, ktorý túto časť čítali aby do komentov napísali či by chceli pokračovanie a aké. Ďakujem.)

 

                   

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

<3

(Nita, 26. 12. 2013 2:13)

Chcem pokračovanie:) a aké bude také bude :)

 

 

Fotoalbum



Archiv

Kalendář
<< listopad / 2017 >>


Statistiky

Online: 1
Celkem: 132573
Měsíc: 961
Den: 27